Koran.sk islam a preklad Koranu

Dôvera v manželstve, majetkové vzťahy a výchova detí

Jedným z hlavných atribútov akéhokoľvek manželského vzťahu je vzájomná dôvera medzi manželmi. To je základný kameň budovania a zotrvania akéhokoľvek vzťahu v rámci medziľudských vzťahov, či už ide o sféru občiansku, obchodnú, pracovnú alebo inú. To isté platí aj o vzťahu medzi snúbencami alebo manželmi. Strata tejto vzájomnej dôvery je najväčším dôvodom rozpade akéhokoľvek vzťahu. Takže na to, aby mohlo manželstvo vzniknúť a existovať, musí byť vybudovaná dôvera partnera, resp. snúbenca alebo manžela voči partnerke, resp. snúbenice alebo manželke a partnerky voči partnerovi. V rámci manželstva sa môže vzájomná dôvera týkať menej podstatných záležitostí, podstatných záležitostí, ale aj životne dôležitých záležitostí na existenciu a zotrvanie vzťahu.
Medzi najpodstatnejšie záležitosti v každej rodine, bez ohľadu na náboženské vyznanie, možno považovať otázky ako sú: majetkové vzťahy medzi manželmi, výchova spoločných detí, násilie v rodine, alkoholizmus, nevera a pod. Porade týchto otázok sa môže v každom vzťahu a každej rodine meniť podľa dôležitosti, ktorú im manželia kladú.
Medzi dve najzákladnejšie záležitosti pri ktorých sa môže vzájomná dôvera manželov naštrbiť, patria otázky majetkových vzťahov a výchova detí. Tieto dve otázky bývajú zvyčajne aj kameňom sváru pri rozhodovacej činnosti súdov Slovenskej republiky v otázkach rozvodu manželstva, vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva rozvedených manželov a pri úprave rodičovských práv a povinností k maloletým deťom a otázok výživného.
Islamské právo reprezentované islamskou šariou a islamským fiqhom od začiatku venovali pozornosť úprave tých vzťahov, ktoré by v budúcnosti mohli vyvolávať stratu dôvery medzi manželmi, vzniku rozkolov medzi nimi a často viesť až k samotnému rozvodu manželstva.
Islamské právo vychádzalo v tomto smere zo základnej zásady. Spravodlivé a jasné usporiadanie vzťahov v počiatku zaručí elimináciu veľkej časti problémov v budúcnosti. V tomto zmysle islamské právo ustanovilo inštitút predmanželskej zmluvy, ktorá mala upraviť tie záležitosti medzi manželmi o ktorých si manželia myslia, že sú pre nich podstatné. Na strane budúcej manželky podmienky tejto zmluvy a jej znenie dohodol zákonný zástupca budúcej manželky, pokiaľ išlo ešte o neplnoletú osobu a to za tým účelom, aby boli ochránené záujmy budúcej manželky. Aj po dosiahnutí plnoletosti mohla budúca manželka splnomocniť niekoho iného na dojednanie a podpísanie predmanželskej zmluvy. V tomto smere sa právne školy a ich právne argumentácie rôznia. Podstatné však je, že predmanželská zmluva ponechala budúcim manželom v rámci princípu spravodlivosti, možnosť upraviť akýkoľvek majetkový režim, ktorým sa manželia budú riadiť za trvania manželstva a aj pre prípad rozvodu. Takže manželia si mohli zvoliť režim úplného oddelenia majetku manželov, keď si každý manžel spravoval svoje majetkové záležitosti samostatne a nezávisle od druhého manžela. Manželia si mohli zvoliť aj režim čiastočného podielového spoluvlastníctva. Mohli si zvoliť aj režim úplného podielového spoluvlastníctva k ich doterajšiemu majetku alebo k ich budúcemu majetku a pod. Predmanželská zmluva mohla obsahovať základné zásady spravovania majetku, ale mohla byť aj podrobná a do detailov určiť pre každú individuálnu vec vlastný majetkový režim.
Predmanželskou zmluvou položilo islamské právo základnú právnu úpravu na eliminácie možných majetkových sporov medzi manželmi do budúcnosti. Ďalšia právna úprava islamského práva sa potom už sústredila len na úpravu tých právnych vzťahov na ktorých sa manželia v predmanželskej zmluve nedohodli.
Ďalším základným problémom vzájomnej dôvery medzi manželmi a ohniskom možných rozporov a nespravodlivého správania alebo rozhodovania, je otázka spoločných detí.
Pod otázkou spoločných detí sa zaraďuje ich výchova, spôsob ich výchovy, ich hmotné zabezpečenie, vzdelanie a v nekonečnom rade aj ich zverenia do starostlivosti niektorého z manželov v prípade rozvodu manželstva.
Islamské právo v tomto smere ustanovuje jasnú zásadu: na výchove detí v tom najširšom slova zmysle sa majú podieľať obaja rodičia a to tak v manželstve ako aj pre prípad rozvodu.
Počas manželstva islamské právo ponecháva rodičom takmer výlučnú autonómiu pri výchove svojich detí. Nastupuje len vtedy, keď nastávajú vážnejšie problémy a nepodarilo sa ich nejakým spôsobom a to ani za pomoci mediácie vyriešiť.
Pre prípad rozvodu však islamské právo stanovilo v rámci princípu spravodlivosti, že obaja rodičia majú na svoje deti právo, majú vo vzťahu k výchove detí aj naďalej svoje práva a povinnosti a obaja ich majú vykonávať rovnomerne ako to len pôjde. Takže islamské právo otázku výchovy detí aj po rozvode a určovanie ich smerovania rieši vo vzťahu k obom rodičom.
Je samozrejmosťou, že po rozvode manželstva, musí byť dieťa zverené do stálej starostlivosti jedného z rodičov. Ktorý to však má byť? Vo vzťahu k starostlivosti o dieťa majú rovnaké práva a povinnosti obaja rodičia. Pri stanovovaní právnej úpravy sa vychádzalo jednak z citového naviazania každého rodiča na dieťa a jednak aj z povahy výchovy dieťaťa a jeho potrieb. Takže niektoré právne školy islamského práva nestanovili komu má byť dieťa zverené do starostlivosti a na ako dlho, iné to ale určili. Právna úprava je v tomto veľmi bohatá a počíta s rôznymi situáciami, do popredia však vždy vystupuje záujem dieťaťa. Pre tie právne školy, ktoré uprednostnili stanovenie presných, vopred daných pravidiel zverovania detí do starostlivosti niektorého z rozvedených rodičov bolo smerodajné práve to, že dieťa v prvých rokoch života skôr potrebuje matku a aj citové naviazanie k nej je v tomto veku väčšie (aj keď sa samozrejme v jednotlivých prípadoch nevylučuje opak). Takže sa určilo, že kým dieťa dosiahne vek dospelosti, podelia sa o jeho výchovu obaja rodičia rovnakým dielom. Pri stanovovaní veku dospelosti, vychádzali tieto právne školy a právne smery z rôznych predpokladov. Možno však vo všeobecnosti povedať, že tieto právne školy a právne autority stanovili, že v prípade rozvodu sa deti zverujú do starostlivosti matky a to dievča do 9. rokov a chlapec do 7. rokov. Treba brať pritom do úvahy, že tieto základné právne ustanovenia dotyčných právnych škôl boli ustanovené niekoľko storočí dozadu, kedy sa dosiahnutie dospelosti a plnoletosti meralo podľa iných kritérií. Dnes je v zákonných úpravách islamských krajín zohľadnená aj súčasná doba a jej požiadavky. Takže ak berieme do úvahy, že obaja rodičia sa majú podieľať na výchove detí, vychádza nám, že matka sa stará o chlapca polovicu doby, t.j. 7 rokov a otec ďalších 7. Súčet potom predstavuje 14 rokov u chlapcov, čo bol aj vek, kedy sa chlapci už začínali sčasti starať o seba a o svoje potreby. Dievča ostáva v starostlivosti matky 9 rokov a otca 9 rokov, čo je dohromady 18 rokov. Nechcem v tomto článku rozoberať právnu úpravu celej tejto otázky, pretože na to by bola potrebná celá publikácia, keďže právna úprava sa rozvetvuje potom aj na prípady, keď obaja rodičia žijú v jednom meste, keď v rôznych mestách, keď jeden z nich neustále cestuje a pod. Podstata však je, že podľa islamského práva sa majú obaja rodičia podieľať na výchove detí a majú mať z tejto výchovy aj obaja radosť, nielen jeden. Vedomie jedného z rodičov, že dieťa bude vychovávať a usmerňovať a že bude oproti druhému rodičovi v tomto smere zvýhodnený, môže zákonite viesť (a aj vedie) k tomu, že bude druhému rodičovi neustále klásť prekážky v styku s dieťaťom a jeho usmerňovaní. Ak však rodič vie, že po určitý čas sa dostane do opačnej pozície a bude on ten slabší článok, bude sa snažiť správať sa aj k druhému rodičovi korektne a bude vo väčšej miere akceptovať názory a pripomienky druhého rodiča na výchovu dieťaťa.
V tomto smere je veľmi podstatná vzájomná dôvera manželov jedného k druhému v otázke výchove detí. Tu zohráva veľmi dôležitú úlohu aj otázka náboženstva. Osobne sa domnievam, že ak sa dvaja spoznajú a chcú sa vziať, bez ohľadu na to, či ide o muža a ženu vyznávajúcich islamské náboženstvo alebo či je žena kresťanského náboženstva alebo židovského, mali by si otázku výchovy ich prípadných spoločných detí veľmi dobre prebrať. Je veľmi dôležité, aby každý vysvetlil druhému, akým spôsobom si predstavuje výchovu detí v spoločnom manželstve, ale aj pre prípad že by ich manželstvo z akéhokoľvek dôvodu nefungovalo, o to zvlášť v podmienkach krajiny, kde sa vo väčšine prípadov zverujú deti do starostlivosti len jedného z rodičov, ktorým je spravidla matka. Nejasnosť takejto otázky medzi manželmi od začiatku, môže spôsobiť veľké problémy v budúcnosti, ktoré môžu vyústiť až do extrémnych situácii, akými sú odchod jedného z rodičov s dieťaťom do inej krajiny bez vedomia druhého rodiča, čo nie je v súlade ani s islamským náboženstvom ani islamským právom.
Osobne si myslím, že aj v prípade rozvodu v podmienkach Slovenskej republiky, ak si manželia natoľko dôverujú, že manžel sa môže spoliehať na morálne a charakterové vlastnosti manželky a že bude deti, ktoré jej súd zverí do starostlivosti viesť a vychovávať aj tak ako manžel chce a bývalá manželka dá na to záruky na súde, potom by sa dalo tolerovať aj také rozhodnutie, ktoré zveruje deti do starostlivosti matky s vedomím, že otec už ostane len akýmsi nedobrovoľným prispievateľom na chod domácnosti, ktorú už nemôže ovplyvniť a na výchovu a smerovaní spoločných detí v tomto živote už nebude mať takmer žiadny dosah. Zvlášť ak berieme do úvahy, že základným ťažiskom práv a povinností rodičov nie je len deti splodiť a odovzdávať značnú časť svojich príjmov na ich materiálne zabezpečenie, ale základným ťažiskom je ich dobre vychovať a v tom duchu v akom si obaja manželia predstavujú budúcnosť svojich detí.
Domnievam sa, že aj vo vzťahu budúceho manžela a budúcej manželky bez ohľadu na to akého náboženského vyznania je budúca manželka, ak nedajú jeden druhému dostatočné záruky o tom, že budú rešpektovať želanie toho druhého pri výchove detí (v manželstve ale aj pre prípad rozvodu), bude takémuto vzťahu vždy chýbať tá základná istota a jeden z nevyhnutných predpokladov vzájomnej dôvery medzi manželmi, ktorá sa prejaví pri prvej vážnejšej nezhode. Strata takejto dôvery u jedného alebo druhého manžela počas trvania manželstva, môže viesť nakoniec až k rozpadu manželstva. A v prípade ak sa budúci manžel a budúca manželka ešte nezosobášili, môže nedostatok takejto dôvery viesť až k tomu, že sa ich vzťah nepodarí manželstvom ani dovŕšiť.

Abdulwahab Al-Sbenaty
(uverejnené: 02.04.2011)