Koran.sk islam a preklad Koranu

Vedieť, kedy sa zastaviť

V našom každodennom živote sa neraz dostávame do situácii, kedy na niečo dlho čakáme alebo sa dlho o niečo snažíme, stále sa však k tomu z rôznych dôvodov nevieme dopracovať. Stáva sa nám to v našom pracovnom živote, rodinnom, spoločenskom, atď. Neraz som dostal od čitateľov rôzne otázky o tom, ako majú vo svojich vzťahoch pokračovať, keď sa dostali do bodu, keď nevedia ako ďalej. Či v určitom vzťahu pokračovať, či bude mať takýto vzťah perspektívu? Či je určitý vytýčený životný cieľ správny, keďže ho nemožno dosiahnuť?, a pod. Samozrejme keďže vo väčšine prípadov išlo skôr o súkromné problémy, takéto otázky a odpovede sa na web stránkach neuverejňovali. Podobné otázky, sú však aj tak hodné zamyslenia sa, resp. tá základná z nich: kedy sa zastaviť a v určitej snahe nepokračovať? Každému z nás sa stalo už v minulosti alebo aj v súčasnosti, že si vytýčil určitý cieľ, ktorý nie a nie dosiahnuť. Alebo, že sa pre určitý vzťah nevie rozhodnúť. Alebo premýšľa, či mu určitá práca prinesie prospech v živote alebo nie. Alebo či svoj voľný čas správne rozdeľuje a využíva a pod. Neraz sa čitatelia pýtali, kde je ten bod, kedy sa človek presvedčí, že je niečo tak blízke až je nedosiahnuteľné. Aj keď som sa snažil vždy niečo praktické poradiť, je to v tomto smere ťažké. Pretože každý takýto prípad má svoje špecifiká a podmienky. Každý človek reaguje inak na určité situácie ako ten druhý. Samotná reakcia človeka na určitú situáciu vychádza z jeho životných skúseností, z miery uvedomenia si dôležitosti situácie, z miery vzdelania a pod. Niekedy sa nám realizovanie niečoho javí tak nesmierne dôležité a dávame si tak veľký pozor, aby sme to nepokazili, že premárnime nakoniec príležitosť samotnej realizácie a stratíme to. Základná zásada, z pohľadu islamského náboženstva, je v tomto smere spravodlivosť. Spravodlivosť voči sebe, ale aj voči ostatným. Spravodlivosť tu spočíva práve v tom, že aj keď niečo veľmi chceme, ale vieme, že je to už neobsiahnuteľné, tak sa toho vzdáme, aby sme minimalizovali straty alebo utrpenie sami sebe, tým na ktorých nám záleží a nášmu okoliu. Dávať sebe alebo ostatným nádej na niečo je dobré, ale ak si myslíme, že už to nemá príležitosť na úspech, je žiaduce ale predovšetkým spravodlivé takúto nádej už ďalej nedávať. Ak je niekto ťažko chorý a lekár vie, že mu už v tomto živote neostáva veľa času, lekár má dve možnosti: prvú, že bude dávať pacientovi nádej a dúfať, že sa stane zázrak, ktorý ho vylieči, alebo druhú, že mu povie pravdu, nebude mu dávať falošnú nádej a dá mu možnosť si usporiadať ten čas, ktorý mu ostal omnoho užitočnejšie. Prvá možnosť je milosrdnejšia a ohľaduplnejšia na prvý pohľad. Avšak druhá možnosť je spravodlivejšia a zároveň možno aj lepšia. Pretože ak si lekár vyberie druhú alternatívu, možno dá pacientovi si užiť zvyšný čas a urobiť niečo, čo by inak neurobil, resp. si myslel, že má na to ešte dostatok času. Je to otázka na zamyslenie sa, čo by si každý vybral. Asi by bolo tých variant mnoho a ako som na úvode uviedol, bude to zrejme závisieť od životných skúsenostiach, presvedčení a subjektívneho pohľadu na vec. Jedno zásada je však istá v tomto smere z pohľadu islamského náboženstva a to: Priznať si chybu alebo nepokračovať v nej patrí medzi ľudské cnosti, čo by sa možno dalo povedať aj o podobných prípadoch: nepokračovať v niečom, čo nemá už možnosť úspechu je lepšie ako dávať sebe aj ostatným falošnú nádej.

Abudulwahab Al-Sbenaty

(myšlienka mesiaca február 2011)